Pavol Chlebana

Sťažoval sa vám váš partner, že mu dávate málo bozkov? Ak nie, potom je všetko v poriadku. Ak áno, asi je na čase niečo s tým urobiť. Podobnú sťažnosť si vypočul aj francúzsky filozof Alexander Lacroix od svojej manželky a reakcia na to bola typicky filozofická. Mysliteľ si okamžite sadol za svoj počítač a celú noc si písal poznámky ku svojej novej knihe. To by nespravil ani tak zarytý klasik, ako bol Goethe, ktorý reagoval na nároky ducha a zmyslov rovnomerne, a písanie bez problémov miešal s bozkami. Je ten dotyk perí niečo zvláštne a môže rozum pochopiť dianie, keď sa náhle v ústach objaví jazyk iného? Ak zastávame názor, že nič ľudské nám nie je cudzie, potom sa dá celkom zaujímavo uvažovať o takej téme, ako sú práve bozky a bozkávanie, a prísť k zaujímavým objavom. A o tom nás presviedča jeho esej Príspevok k teórii bozkávania (2011). V jeho texte nájdeme filozofické reflexie o podstate bozku, ktoré sa prekrývajú s autobiografickým sondovaním vo vlastných skúsenostiach s bozkami, potulky dejinami s reprezentáciou bozku v literatúre, maliarstve a filme. Pozrime sa teda, čo sa skrýva za krehkým dotykom pier z širšieho obzoru.

Kultúrny kontext a dejiny

Bozk nie je v žiadnom prípade konštantou, ktorá presahuje jednu epochu a kultúru. Ľudia, ktorí sa milujú sa vôbec nemusia bozkávať na ústa. To, že mu chýba univerzálnosť sa dá vysvetliť tým, že neexistuje žiaden tlak metabolizmu, ako je to pri sexuálnom akte. V mnohých afrických štátoch boli ľudia šokovaní, keď videli, ako sa bieli bozkávali na ústa. V niektorých častiach Afriky sa oblizovali ľudia navzájom oči, aby si preukázali nežnosť. V ázijských dejinách môžeme sledovať, že bozkávanie síce existuje, ale nie je gestom náklonnosti; nebol zvyk bozkávať sa pri svadbe, ale v posteli, bola to sexuálna praktika, ktorú jedni používali, iní nie. V severských krajinách, ako Sibír alebo Laponsko sa zdravili „očuchávaním“: nos si partneri priložili na líce druhého a zhlboka sa nadýchli.

Podľa štúdií sa vo Francúzsku a v Taliansku bozkáva pár približne 7 krát denne, v Číne a Japonsku 1 krát za dva dni. K tomu patria aj bozky na dobrú noc a dobré ráno.

Odkiaľ pochádza spojenie bozku a náklonnosti? Vo všetkých monoteistických civilizáciách bol bozk gestom, ktorý najsilnejšie vyjadroval pocity. Rimania mali tri slová pre bozk: bozk v rámci rodiny, ktorý vyjadroval vzájomnú väzbu, sa nazýval „basium“. Podobne „osculum“ bol nevinný bozk vyjadrujúci uznanie medzi rovnako zmýšľajúcimi. „Suavium“ bol bozk medzi tými, čo sa milujú. V starom Ríme hrali predovšetkým „osculum“ a „basium“ významnú rolu, lebo vyjadrovali rešpekt. Druhý je moje alter ego, nachádza sa v rovnakej výške očí, ako ja, lebo je súčasťou mojej rodiny, alebo členom rovnakej sociálnej triedy. Nikdy sa nestalo, že rímsky občan pobozkal prostitútku, alebo otroka na ústa. Z tohto zvyku nám niečo ostalo aj súčasnosti. Dnes sa prostitútky so svojimi klientmi odmietajú bozkávať: keď niekoho bozkávame, je to znakom úcty.

Raní kresťania tento rímsky zvyk oduševnene prebrali, a až do 13. storočia sa bozkávali priamo na ústa, ortodoxní to robia až dodnes. Tento zvyk zakázal pápež Inocent III, lebo sa spustilo veľa klebiet o rôznych výstrednostiach. Kým z náboženského hľadiska sa už táto nežnosť nemohla vykonávať, sprístupnila ju až civilná spoločnosť. Aj keď sa kresťania viac nemohli bozkávať, k bozku pribudla ďalšia dimenzia – metafyzická: nešlo len na výšku očí, ale viazal sa aj na niečo vyššie, na vieru. Pri milencoch je to podobné: láska medzi nimi je niečo väčšie, ako oni sami.

Okrem Inocenta III bol veľkým odporcom bozku aj Voltaire, ktorý ho považoval za teatrálne, vyumelkované, falošné gesto aristokratov. To ho odpudzovalo. Musíme však brať do úvahy, že Voltaire bol takpovediac asexuálny, jeho milostný život neexistoval. Oproti nemu videl Rousseau v bozku romantické, autentické gesto, a toto chápanie prinajmenej Francúzov natrvalo ovplyvnilo. Jeho román „Júlia alebo nová Héloise“, ktorý bránil manželstvo z lásky, bol bestsellerom Európy 18. storočia.

V Nemecku sa s ním neskôr vnútorne stotožnil Goethe, a „Utrpenie mladého Werthera“ sa vzťahuje celkom zjavne na Rousseaua. Najdôležitejšou scénou bolo bozkávanie sa v prírode, uprostred lesa. Dnes by sme to možno považovali za gýčovité, ale vtedy to tak nebolo. Takéto scény romantický bozk objavili ako manifestáciu naskrz úprimného citu. Vo francúzskej literatúre však bozk nehrá tak dôležitú rolu. Vykresľuje ich ešte Stendhal a Flaubert. Ale okrem toho v literárnych dejinách ako napr. v renesančnom básnictve v Taliansku okolo 16 stor. sa venovali autori bozku len na spôsob fantázií.

Lacroix spomína, že medzi jeho najobľúbenejšie literárne scény s bozkávaním patrí „Ráchelin denník“ od Martina Amisa, v ktorom opisuje výdatné bozky mládeže, ako aj ich strach pri nich. Rovnako je pre neho zaujímavý Johannes Secundus, ktorý v 16. stor. latinsky vo svojich ódach opísal bozky, neuveriteľne vynikajúco a dovtedy neznámym plameňom. Žena, ktorú zbožňuje, mala nad ním skôr prevahu, bola vrtošivá, silná a temperamentná. To bolo vtedy, a stále je veľmi moderné.

Netreba opomenúť, že bozk sa stal predmetom aj názorného umenia. Spomeňme Rodinovu sochu v Paríži, slávnu fotografiu Roberta Doisneaua, známu maľbu Gustava Klimta, alebo Edvarda Muncha. Tie ukazujú, že bozk má celkom vlastnú krásu a estetiku. Celá Lacroixova kniha končí tézou, že umelecká reprezentácia bozku dosiahla v súčasnosti na koniec svojich možností. Máme pornografiu, ale nie takú, aká bola v časoch Klimta – ikony, ktoré nás bližšie privedú k šťastiu bozkávania.

Bozk v médiách

Významným medzníkom v dejinách bozku sa stali hollywoodske filmy. Bozkávanie v nich sa v 40-tych a 50-tych rokoch rovnalo láske vo všetkých jej dimenziách, ale vôbec nebolo znakom liberálnosti. Viac erotiky americkí režiséri podľa Haysovho kódexu (produkčný kódex) ukázať nemohli. Tento kódex ako druh autocenzúry zakazoval poukazovať kladne na rozvod, dvojzmyselné tance, obnažených hercov a posteľové scény. Ostal len bozk, a ani ten nebol skutočný, ale vyzeral fantasticky. Omnoho lepšie, ako neskoršie filmové bozky, v ktorých sa herci naozaj bozkávali jazykmi. A keďže americké filmy boli v tom čase bez konkurencie, exportovali sa do celého sveta. Aj v najvzdialenejších kútoch si mohli ľudia na plátne pozrieť tieto americké páry, ktoré sa stále bozkávali. To pomohlo k rozšíreniu bozku do celého sveta.

To, že prvé bozky boli lepšie znázornené, ako neskoršie scény, najlepšie dokumentuje séria James Bond. Vo filme „Dr. No“ z roku 1962 sa ženské mihalnice a pery trasú, keď ich Sean Connery bozkáva. Naopak vo snímke „Dnes neumieraj“ z r. 2002 Halle Berry und Pierce Brosnan spolu spia, a pobozkajú sa len s času na čas. Bozk už má sotva nejaký význam, scéna slúži skôr na to, aby sa urobila prestávka medzi akciami, ktoré sú dôležitejšie, ako erotika. Keď sa dvaja bozkávajú, môžeme ísť urobiť si kávu.

Odrazom trendu banalizácie bozku je práve rozširujúci sa pornopriemysel. V pornografii ide predovšetkým o tvrdosť, agresiu, tempo. Erotika bozku je oproti tomu pomalá, a na jeho vychutnávanie už možno neostal čas. A aj keď mládež začína svoj milostný život bozkami tak, ako to bolo kedysi, jeho prirodzenosť sa stráca v živej internetovej výmene bozkávacích techník. Ako priznáva Lacroix, videá „How to kiss“ ho priviedli k charakteristike štyroch spôsobov bozkávania, aj k tomu, čo je pri bozkávaní absolútne vylúčené.

Psychológia bozku

Možno je niekedy ťažšie niekoho pobozkať, ako mať s ním sex, napriek tomu je sex intímnejší, ako bozk. Ale pohlavnom akte nejde o to, aby sme si boli rovnocenní, skôr naopak. Aj keď voči veľkej symfónii koitu je bozk len malá komorná hudba, predsa má výhodu v tom, že je rovnostársky, že dovoľuje ženám mierne zaujať vedúcu rolu: pri spojení úst je to inak, ako pri spojení pohlavných orgánov – tu neexistuje žiadne násilie penetrácie. V porovnaní so sexuálnym aktom, kde sa vzdychá, hovorí až kričí, je moment bozku tichý. Mnohí zavrú oči a sústredia sa. Ako keby bolo dohodnuté mlčanie o bozkávaní. O sexuálnych praktikách, fetišisme, sadomasochizme nájdeme plné police literatúry, o bozkávaní takmer nič. Ako keby to bolo posledné tajomstvo medzi ľuďmi.

Že ženy považujú bozkávanie za dôležitejšie, považuje Lacroix za predsudok. Vždy môže byť veľmi ponižujúce, keď je niekomu bozk odopretý, až potom sa ukazuje jeho dôležitosť. V tomto bode je vhodné spomenúť jeden zápis z denníka Simone de Beauvoirovej: „Dnes večer ma Jean Paul nepobozkal na dobrú noc a ja som celú noc preplakala.“ Z toho vidno, ako hlboko je bozk kultúrne zakorenený, ale aj to, že je celkom dobre možné, že muži chápu bozk ako niečo nepríjemnejšie a náročnejšie, ako ženy. Pretože v ňom vidia niečo zženštilé, aspoň tak sa na to pozerá Freud. Každá orálna túžba podľa psychoanalýzy pochádza zo skúsenosti kojenca, ktorý je živený z materského prsníka. Ten sa snažíme neskôr nahradiť najskôr palcom, potom ústami niekoho iného. Pre ženu už nie je ďalej problematické hľadať náhradu v bozkávaní, avšak pre muža áno, lebo jeho naviazanie na telo matky je zakázané. Tak prichádza k tomu, že je vo svojich chúťkach a túžbach dokonale zmätený. V extrémnom prípade môže prísť o svoju mužskosť.

Z pohľadu evolučnej psychológie chcú muži bozkom rozdúchať vášeň. Ženy zase testujú vhodnosť muža, ako tvrdí americká biologička Helen Fischerová. Toto vysvetlenie považuje Lacroix za pochybné z toho dôvodu, lebo potom by sa bozkávalo celé ľudstvo, a to nerobí. Až do polovice 20-teho stor. sa bozkával len západ.

Pre bozk neexistuje žiadna biologická nutnosť. Navonok by sa nemuselo nič meniť na živote páru, ktorý by sa prestal bozkávať. Popri tom, že bozk môže byť aj začiatkom nejakého vzťahu, začiatok konca každého vzťahu je tam, kde sa zabudne pár bozkávať. Ale bozk je to prvé, ktoré sa vynecháva, keď začne vzťah ísť dole vodou. Veľa sexuológov sa pýta ako prvé, keď príde za nimi nejaký par s problémami, ako často a ako vnútorne sa bozkávajú. Síce k tomu neexistuje žiadna štúdia alebo výskum, ale terapeuti sú zajedno v tom, že správanie ohľadom bozkávania odráža, v akom stave sa vzťah nachádza.

Z psychologického hľadiska je dôležitá ešte jedna stránka bozku: bozkom by sme mali niečo povedať. Ide o akúsi reč bozkov, alebo sémantiku bozku, a tá sa podľa psychoanalytika Adama Philipsa v súčasnosti vytráca, čo zrejme súvisí s už vyššie spomenutou banalizáciou bozku. Slovník bozkávania si však každý zostavuje sám. Keď sa pár zoznámi, objavuje aj slovník druhého a má pri tom pozitívne, ale aj deprimujúce skúsenosti.

Filozof zistil, že pohyby jazykov v tme medzi zubami nie je len blúdenie bez formy, ako by sme si možno mysleli, ale existuje niekoľko základných kategórií a foriem. Ako sám na začiatku knihy priznáva, je veľmi ťažké prispieť k téme, ktorá je tak bohatá na výklad, a kategorizovať bozky, lebo to pred ním nikto nespravil. Sám priznáva, že bolo zábavné takúto typológiu spraviť, neexistuje totiž o tom žiadny slovník. Rozoznáva napr. najodporúčanejší „práčkovitý bozk“, v ktorom sa jazyky stále krútia okolo seba, a ktorý obľubuje neskúsená mládež so strachom, že niečo pokazí; pri „štetcovitom bozku“ sa cukrujú jazyky spontánne a zdanlivo nesystematicky, vyžaduje viac jemnej motoriky a rafinovanosti, má ale aj sugerovať, že je „mimovoľný“; pri „palicovitom bozku“ vniká jazyk cielene do úst a signalizuje tým „zdanlivú penetráciu“, takže sa môže jednať len o predohru k sexu; a „endoskopický bozk“ je ten, kedy jazyk s priam vedeckým záujmom skúma ústa druhého; obzvlášť vhodný pre záujemcov o anatomické zvláštnosti.

Záver

Lacroix vidí láskyplný bozk v súčasnej spoločnosti ohrozený. Vytláča ho presila pornografie, s ktorou je človek konfrontovaný od mladosti. Zmysel bozku sa snaží filozof vo svojej knihe znovu objaviť a upozorniť, že v spoločnosti, v ktorej sa veľa bozkáva, málo sa hryzie.